Žilina spomínala na Ferka Mrázika

Na Žilinskej radnici sa oceňovali osobnosti mesta Žilina.

Toho roku odovzdal primátor Peter Fiabáne ocenenie celkom deviatim osobnostiam.

Čestné občianstvo mesta Žilina  bolo udelené týmto osobnostiam: mliekarenský vedec Ing. Karol Herian, CSc., archeológ Mgr. Jozef Moravčík, VAL – umelecko-architektonické zoskupenie Viera Mecková, Ľudovít „Lajo“ Kupkovič, Alex Mlynarčík – Cena mesta Žilina (pre združenie) a čestné občianstvo mesta Žilina (pre každého člena),

Cenu mesta Žilina získal hydrogeológ  Ivan Šalaga.

Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Žilina  získal lekár – infektológ MUDr. Igor Štúr, a horský záchranár František Mrázik in memoriam.

Cena primátora mesta Žilina  putovala vojakovi z povolania plk. v. v. RSDr. Jurajovi Drotárovi.

Žilinské začiatky Ferka Mrázika

Ferko Mrázik prišiel na svet 12. apríla 1914 v Žiline počas prvej svetovej vojny. Vyrastal vo veľmi skromných rodinných pomeroch v robotníckej rodine. Jeho otec bol železničiar. Mal šesť starších súrodencov. Dvaja boli zámočníci, dvaja stolári, jeden hodinár a sestra bola krajčírka. V mimoriadne skromných rodinných podmienkach bolo matkiným prianím, aby aspoň jedno dieťa malo ľahšie zamestnanie, aby aspoň najmladší syn po vychodení obecnej školy skončil aj meštianku. Od detstva rád športoval. Od futbalu sa zakrátko dostal k turistike a lyžovaniu. Pre tieto činnosti mu poskytovala ideálne terény blízka Malá Fatra.

Myseľ Ferka Mrázika čím ďalej, tým viac opantávali Tatry. Raz, keď tam bol na výlete so sesternicou, videl na autobusovej zastávke horského vodcu, ktorý mu svojím zjavom veľmi zaimponoval. Aj táto zdanlivo bezvýznamná udalosť mala vraj za následok jeho životné rozhodnutie – venovať sa horskému vodcovstvu.

V roku 1930 doštudoval v rodnej Žiline meštiansku školu – vtedajšiu Obchodnú akadémiu a nastúpil ako bezplatný volontér na Okresný úrad a po roku na Okresný súd v Žiline. Ako bezplatný praktikant pracoval plných 6 rokov. Nasledovalo zamestnanie na okresnom súde vo Zvolene a Ilave, odkiaľ sa opäť vrátil do Žiliny. Ako externista absolvoval dvojročnú obchodnú školu, čo mu umožnilo prejsť do zamestnania v Mestskej sporiteľni v Žiline a v roku 1947 do Sloveny. V Sporiteľni sa spriatelil s jej riaditeľom a spoluzakladateľom Slovenského horolezeckého spolku JAMES, Mikulášom Mlynarčíkom. Ich priateľstvo samozrejme vyplynulo aj zo spoločného záujmu o alpinizmus.

Život vo Vysokých Tatrách

Tejto záľube podriadil svoj osobný život. Možný kariérny postup v Žiline vymenil za prácu vo Vysokých Tatrách. Dňa 3. júna 1951 nastúpil ako vedúci finančného oddelenia Komunálneho podniku – Tatranské chaty Jednotného národného výboru obce Vysoké Tatry so sídlom v Tatranskej Lomnici. Tu sa mohol popri práci naplno venovať horolezectvu a horskému lyžovaniu. Po príchode do Tatier sa Ferko Mrázik ihneď zaradil medzi dobrovoľných členov Tatranskej horskej služby.

V roku 1952 sa stal profesionálnym členom a od roku 1954 bol náčelníkom Tatranskej horskej služby.

V rokoch 1956 – 1976 bol náčelníkom Horskej služby Československého zväzu telesnej výchovy na Slovensku, ktorá mala sídlo v Starom Smokovci.

V roku 1961 bol zvolený za poslanca MsNV vo Vysokých Tatrách, za člena Rady MsNV a predsedu Komisie cestovného ruchu. V týchto funkciách pomáha pri presadzovaní výstavby športových objektov vo Vysokých Tatrách a napokon predkladá Rade MsNV smelý návrh a požiadavku uchádzať sa o lyžiarske majstrovstvá sveta v severských lyžiarskych disciplínach vo Vysokých Tatrách pre rok 1970.

Majstrovstvá sveta v lyžovaní 1970 v severských disciplínach  (MS 70), ktoré sa konali v Československu vo Vysokých Tatrách v dňoch 14. až 22. februára, sa stali historickou udalosťou pre športovcov a pre celú vtedajšiu spoločnosť od Tatier po Dunaj, ba až po Vltavu. Dejiny tu písala aj televízna technika. Prvý priamy farebný prenos Československej televízie sa uskutočnil práve z tohto podujatia.

MS 70 boli ale hlavne zlomovým okamihom pre samotné Vysoké Tatry a jeho obyvateľov. Pri kolíske myšlienky usporiadať Majstrovstvá sveta v lyžovaní vo Vysokých Tatrách bol Ferko Mrázik. Viac ako osem rokov pred konaním MS 70 sadol k svojmu písaciemu stroju a napísal plamenný list hlave Slovenskej národnej rady. V liste a priloženom elaboráte poukázal na žalostný stav telovýchovných zariadení. Bola to žaloba za všetkých športovcov a pracujúcich. Už o dva týždne prišla prvá reakcia a postupne sa udalosti zmien dávali do pohybu. Ferko Mrázik ich neúnavne stále posúval k úspešnému vyvrcholeniu.

Osudový bol pre Vysoké Tatry 26. Medzinárodný kongres FIS v libanonskom Bejrúte. Na pravé poludnie 20. mája 1967 oznámil prezident FIS, že v tajnom hlasovaní väčšinu hlasov na usporiadanie Majstrovstiev sveta v roku 1970 dostala ČSSR – Vysoké Tatry.

Ferko Mrázik sa stal podpredsedom organizačného výboru MS 70 pre technický úsek. Pri Štrbskom plese boli vybudované dva nové skokanské mostíky, impozantná rozhodcovská veža. Celý jeho tím vynaložil maximálne úsilie a pre pretekárov aj divákov pripravil vynikajúce podmienky. Na slávnostnom otvorení 14. februára utvorilo 80 000 ľudí nádhernú kulisu.

MS 70 mali neskutočne dobrý ohlas. Vtedajší šéf Medzinárodnej lyžiarskej federácie Mark Hodler bol tak nadšený, že šampionát zakončil slovenským poďakovaním.

Svetový úspech MS 70 v lyžovaní posunul latku cieľov na samý vrchol. Začalo sa uvažovať s kandidatúrou na usporiadanie Zimných olympijských hier. Rok 1980 nepripadal do úvahy, nakoľko na Letné olympijské hry kandidovala Moskva. Vysoké Tatry sa pripravovali kandidovať na usporiadanie XIV. ZOH v roku 1984. Ferko Mrázik sa svojím známym nadšením a húževnatosťou aktívne zapojil aj do tejto iniciatívy. Žiaľ, vtedajšia federálna vláda ČSSR kandidatúru neodsúhlasila.

Od roku 1968 predsedal rade celoštátnej Horskej služby bývalej Československej socialistickej republiky, od roku 1978 bol jej čestným predsedom.

Svoje bohaté praktické skúsenosti a organizačné schopnosti využil pri zriaďovaní stredísk Horskej služby v slovenských pohoriach mimo Vysokých Tatier a zaslúžil sa o vznik Strediska lavínovej prevencie v Jasnej. Mal veľký podiel aj na tom, že sa Horská služba na Slovensku stala v roku 1968 členom medzinárodnej organizácie horských služieb IKAR, čo zvýšilo jej prestíž a postavenie.

Ako horolezec pôsobil aj v Rile, Pirine, Alpách, na Kaukaze a v roku 1969 sa zúčastnil, ako čestný člen, prvej československej himalájskej expedície na Nanga Parbat.

Ferko Mrázik starší zomrel v Deň Horskej služby, 22. septembra 2001 v Poprade, pochovaný je v Novom Smokovci.

Na pohrebe prehovoril aj vtedajší veľvyslanec Poľskej republiky na Slovensku – Ing. Jan Komornicki – v rokoch 1973 – 88 a 1994 – 97 ústredný náčelník GOPR so sídlom v Zakopanom a čestný člen slovenskej Horskej služby. Zdôraznil prínos Ferka Mrázika pre poľsko-slovenskú spoluprácu a uviedol, že: „celú povojnovú históriu Tatier, alpinizmu, horolezectva v iných horách, ako aj rozvoja horskej služby vypĺňa osobnosť Ferka Mrázika.“

Prepletené osudy

Pozornému oku neujde, že s priezviskom Mlynarčík sa stretávame aj pri menoslove oceňovaných. Tentokrát ale ide o Alexa Mlynarčíka – syna Mikuláša Mlynarčíkam (zakladateľa JAMESu), ktorý sa na oceňovaní stretol s Františkom Mrázikom – synom Ferka Mrázika, ktorý preberal ocenenie svojho otca in memoriam. Obaja ocenili túto vzácnu situáciu a pospomínali na veľké priateľstvo svojich otcov.

Pri preberaní ceny Mrázik v príhovore povedal „Od narodenia môjho otca ubehlo už neuveriteľných 110 rokov.
Veľmi si vážim že sa na jeho osobnosť nezabúda a dnes je oceňovaná jeho rodákmi.

Otec sa narodil v dobe, kedy sa táto krajina volala Rakúsko-uhorská monarchia. Ak na cestách jazdili autá, tak po ľavej strane. Ako dieťa prežil prvú svetovú vojnu, španielsku chrípku. Ako tridsiatnik druhú svetovú vojnu. V jeho dokumentoch sa nachádzali potvrdenia, ktoré potvrdzovali pôvod, aby nebol odoslaný do koncentračných táborov.
Dnes je nám ťažko predstaviť si, že do životných situácií dostane človek všetko toto, no v jeho očiach však bola vždy iskra, radosť z drobných vecí, prítomnosti a veľký životný nadhľad. Ďakujem v mene celej rodiny za toto ocenenie, nie len jeho práce, ale aj jeho prístupu k životu, mnohokrát žitého v ťažkých časoch, ktorý je mi veľkou inšpiráciou i do dnešných dní.“