Nedá sa vidieť, nedá sa kúpiť. Priateľstvo je tá najkrajšia vec, ktorú nájdete v horách

Sme evolučne nastavení na to, aby sme sa tešili z pohybu, čerstvého vzduchu a krásnych scenérií. No v horách sme na seba častokrát lepší a vytvárame si priateľstvá na celý život. Prečo je to tak?

Každý kto chodí do hôr sa v ních cíti akosi ľahšie, lepšie. Vraciame sa z nich síce fyzicky unavení, no zároveň posilnení a nabití energiou. Preto sú aj pre Northfinder stredom vesmíru. Hory však okrem radosti a energie do života dávajú aj ďalšiu neoceniteľnú vec, ktorá je zadarmo, ale zároveň by sa nedala kúpiť za žiadne peniaze na svete.

Priateľstvo. Úprimné, vzájomné a vyvážené

Presnejšie povedané, hory nám ponúkajú skvelé podmienky, aby tie nové mohli vzniknúť. Staré a silné priateľstvá zase dokážu naplniť novými zážitkami, dávajú im obsah.

Plnohodnotné priateľstvá nám dávajú pocit naplnenia, stability a pochopenia. Potrebujeme ich v uponáhľanej dobe, kde sme síce viac prepojení, ale menej spolu. Aj vo vedeckých kruhoch sa čoraz viac začína hovoriť o tom, že medzi ľuďmi narastá pocit dlhodobej osamelosti. Tento problém začína byť taký vypuklý, že jeho riešením sa už niektoré štáty začínajú venovať na celonárodnej úrovni, pretože dlhodobá osamelosť má vplyv aj na fyzické a duševné zdravie ľudí.

Výlet do prírody je preto skvelým spôsobom, ako tieto pocity lepšie zvládať, a zároveň spoznať zaujímavých ľudí s podobnými záujmami. Lenže, zamysleli ste sa už niekedy nad tým, čím to je, že v horách dokážeme byť k sebe milší, ústretovejší a vytvárať si putá, ktoré môžu vydržať po celý život?

Na túto otázku sme sa pozreli očami Fera Mrázika, horského sprievodcu, predsedu dobrovoľného zboru Tatranskej horskej služby a ambasádora slovenskej značky Northfinder, a Lucie Pružinskej, psychologičky a psychoterapeutky.

Sme naprogramovaní, aby sme sa v horách cítili dobre

V každodennom kolobehu povinností, starostí a stresu, sa ťažko vytvárajú nové priateľstvá, hoci práve vtedy by sa priateľ nablízku zišiel. Na to, aby priateľstvo vzniklo, však treba čas, priestor a aj vnútorné nastavenie. A práve to hory umožňujú. Poľaviť, stíšiť sa, nabrať odstup, otvoriť sa ostatným. Každý to má zakorenené niekde hlboko v sebe. Aj naši dávni predkovia museli denne čeliť stresu, strachu či každodenným banálnym starostiam. A kým neexistovali celé odvetvia, ktoré sa starajú o náš pocit pohody a zábavu, stále tu boli pekné výhľady, západy slnka, mesiac a hviezdy, pri ktorých sa mysli na chvíľu uľaví.

„V horách je myseľ nezaťažená, je v prostredí, v ktorom sa cíti prirodzene. V živote tam dole, v doline, neustále naberáme a naberáme. Nové informácie, správy, zbytočnosti. Nedokážeme len tak nič nerobiť a dať mysli pokoj. Do hôr som začal chodiť intenzívne asi v 15 rokoch, v tom veku sa ešte zďaleka nedá hovoriť o vyzretosti. Ale už vtedy som si začal uvedomovať, že všetky moje problémy a ťažoba ostali niekde dole. Hore sa dostala iba akási životná esencia, očistená o všetok balast, role, hierarchie. Nie nadarmo sa vo východných kultúrach hovorí, že kalná voda sa vyčistí iba v pokoji. Dole sme v jednom kolobehu, často sa sústredíme iba na veci bezprostredne pred nami a chýba nám nadhľad,“ opisuje Fero.

Podľa Luciiných slov nám zase príroda dokáže príjemným spôsobom stimulovať všetky zmysly, ale tak, že nie sú pre náš mozog preťažujúce. Ocitáme sa tak v pokojných situáciách, ktoré nás zasadzujú do reality. Veda hovorí, že sa znižuje aj hladina kortizolu (hormónu spojeného so stresom) v organizme.

V bežnom živote je ťažké úplne vypnúť. V práci máme pred sebou zoznam úloh ktoré treba splniť, a ktorých zmysel často nevidíme, alebo ho nevidíme úplne hneď. Filtrujeme kvantá informácií, správ, telefonátov. Po práci zase naskakujeme do kolobehu každodenných partnerských, rodičovských a ďalších povinností. Je ťažké vytvoriť priestor pre iných, pokiaľ ho nemáme dosť pre seba. 

Všetko sa to však úplne zmení po chvíli stúpania do kopca. Človek sa dostane do svojej zóny a má pred sebou jediný cieľ. A je jedno, či je to vrchol hory, obľúbená chata alebo bufet, alebo aspoň pár kilometrov v starom známom lesíku. Práve vtedy, keď máme priestor vypustiť tieto veci z hlavy, dokážeme sa otvoriť aj ostatným.

Dajú nám pocítiť, akí sme malí

V mestách je človek stredobodom. Všetko je prispôsobené tak, aby pre nás bolo čo najrýchlejšie, najpohodlnejšie. Ľahko sa zorientujeme, máme sa kam schovať a bezpečie domova nie je nikdy ďaleko. A keď niečo z toho nemáme, cítime napätie, stres, hnev. Keď však človek stojí niekde na kopci, vidí v diaľke kilometre horských pásiem, počuje hukot vodopádu alebo sa pozerá na pleso, v ktorom sa odrážajú okolité štíty, cíti úžas.

Niečo podobné, len v extrémnejšej podobe bolo pozorované aj u astronautov, ktorí sa na zem pozerajú z jej obežnej dráhy. Vidia planétu prekvitajúcu životom, chránenú tenučkou vrstvou atmosféry uprostred obrovskej prázdnoty, čo dokáže doslova otriasť ich hodnotovým systémom. Podobný zážitok, len v inej mierke, dokážeme mať aj v horách.

„Je to zaujímavá emócia, ktorá má na človeka transformatívne účinky, dokáže meniť náš pohľad na svet. Keď sa ocitneme v blízkosti krásnych a ohromných vecí, oproti ktorým sa už necítime takí veľkí, naše skromnejšie a pokornejšie ja sa dostane na povrch,“ hovorí Lucia.

„Podľa mňa nie je náhoda, že všetky kláštory a chrámy, kam ľudia chodili meditovať, modliť sa a hľadať odpovede, sú práve v horách,“ dodáva Fero.

Skúšajú nás a posilňujú putá

„Keď sa s niekým ocitnete v ťažkej situácií, keď ide o zdravie alebo o život, dokáže to vytvoriť veľmi silné spojenie. Vtedy každý vystúpi zo svojej komfortnej zóny a ukazuje sa jeho pravá povaha, schopnosť rozhodovať sa a konať, vysporiadať sa so situáciou. Vtedy naozaj uvidíte, či chcete s tým človekom pokračovať ďalej a či budete spolu ochotní podnikať ďalšie veci. Ťažký zážitok zocelí ľudí aj fyzicky, aj mentálne, no zocelí aj ten vzťah medzi nimi,“ hovorí Fero. 

S pribúdajúcimi rokmi a skúsenosťami však tieto situácie podľa jeho slov učia aj vzájomnej empatii. „Dokážete sa na ťažké veci pozerať nielen svojimi očami, ale učíte sa viac vcítiť aj do ostatných. Pretože sú situácie, ktoré niekto dokáže „prežúvať“ veľmi dlho. Časom sa u vás vyvinie cit, aby ste kamarátovi, hoc aj nechtiac, nepripomenuli niečo, z čoho sa ešte stále nedostal. Niekedy sa, bohužiaľ, z hôr nevráti celá skupina. To sú zážitky, ktoré človeka poznačia. Empatia vás naučí, ako sa v konkrétnych situáciách k danému človeku správať, a čo povedať, aby ste mu traumu zbytočne neprivolávali späť,“ vysvetľuje Fero.

Formovanie puta medzi ľuďmi má však aj fyziologické vysvetlenie. Z veľkej časti za to môže hormón oxytocín. „Niekedy je nazývaný aj hormón lásky, spôsobuje však aj to, že sa medzi ľuďmi ľahšie vytvárajú putá. Motivuje nás konať v záujme bezpečia a blaha ľudí, ktorí sú nám blízki,“ dopĺňa Lucia.

Pokoj, ktorý búra bariéry

V bežnom živote máme každý nejakú svoju rolu vyplývajúcu či už je to profesia, rodičovstvo, angažovanie sa. „V prírode alebo horskom prostredí sa dôležitosť týchto rolí oslabuje, rozdiely medzi ľuďmi sú zrazu menšie, alebo aspoň menej dôležité. Možno by sa dalo povedať, že v horách sme každý zrazu Adam a Eva,“ hovorí Lucia.

Potvrdzujú to aj Ferove slová. „Keď som s klientmi v horách, pozorujem, že spoločenské postavenia, funkcie a majetky idú do úzadia. Zrazu sú ľudia viac vo svojom obyčajnom ja. Ja som Fero, ty si Jožo,…až potom som nejaký riaditeľ alebo elektrikár,“ hovorí.

Preto aj nabáda ľudí, ktorých spreváza, aby mu tykali. „Tu sme všetci slobodní, rovnocenní. Potom keď vás stretnem v doline, zase sa vám pozdravím „Dobrý deň, pán riaditeľ“. Vo väčšine prípadov to funguje a ľudia sú schopní to akceptovať,“ dodáva.

Aj názorové rozdiely je podľa neho dobré spracovávať s čistou hlavou a pokojnou mysľou. „Nie nadarmo sa hovorí, že potrebujem niečo „predýchať“, dať tomu čas a priestor uležať, utriasť sa. Človek tak získa viac odstupu, má pokojnejšie reakcie a aj lepšie zvládne prijať kritiku a pohľad toho druhého,“ vysvetľuje Fero.

Lucia dopĺňa, že aj úspešné riešenie konfliktu alebo krízovej situácie dokáže medzi ľuďmi vytvoriť alebo posilniť vzájomné puto. „Keď v sebe veci dusíme a nechávame pomaly bublať, postupom času sa začneme tomu druhému vzďaľovať, vytvárať si bariéru. Robíme to najmä vo vzťahoch, na ktorých nám nezáleží. Nemusíme sa na všetkom hneď zhodnúť, dôležitý je prejavený záujem. Tým dávame najavo, že nám na sebe záleží,“ uzatvára Lucia.

A nám v Northfinder záleží na tom, aby ste vďaka nášmu oblečeniu v horách mali s priateľmi veľa príjemných zážitkov, v pohodlí a v bezpečí.

Zdroj: Northfinder